NIELEN DÁVAŤ, ALE AJ PRIJÍMAŤ

            Pracujem ako kňaz v pastorácii mládeže. Je to špecifická služba, iná ako je služba bežného kňaza vo farnosti. V centre pre mládež žijem s niekoľkými mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli dať Bohu rok života v tejto komunite. Sú to väčšinou dievčatá, sú mojou „rodinou“. Na jednej strane mi zabezpečujú zázemie – od modlitbového až po praktické veci ako je varenie, starostlivosť o dom, na druhej strane mi pomáhajú spoznať v detailoch ženský svet – tak, ako ho môže poznať len ten, kto s nimi žije pod jednou strechou.
            Občas si s kňazmi, ktorí tiež majú na starosti mládežnícke centrá, položartovne hovoríme, že vďaka Bohu nikto z nás kňazov, kto kedy viedol centrum pre mládež, neodišiel z kňazstva kvôli žene. Asi preto, lebo vieme, že by sme si veľmi nepomohli. Vyznieva to trochu ako žart, ale je v tom hlboká pravda. Lebo život v celibáte, v udržiavaní odstupu od žien, môže utvoriť v kňazovi istú predstavu o ženách, ktorá môže byť realite vzdialená. A keď má kňaz krízu, môže mu náručie ženy pripadať ako vysnívané útočisko v jeho problémoch.
            V práci s mladými som veľmi často v úlohe otca. Najmä duchovného. Ale občas sa stane, že cez moje prežívanie otcovstva si mladí dokážu vyskladať obraz otcovstva, ktorého sa im v detstve či počas dospievania nedostalo. To znamená, že môj vzťah s mladými je väčšinou nerovný v tom zmysle, že ja dávam a oni čerpajú. To je v poriadku. Ale stalo sa, že „moje“ dievčatá si to uvedomili a položili si otázku: „Ten Ondrej slúži toľkým ľuďom... Ale kto slúži jemu?“ A vtedy si povedali, že nechcú len čerpať, ale aj dávať.
            Pripravili mi veľa pekných chvíľ a prekvapení. Pre mňa to bola silná skúsenosť, lebo som bol už natoľko zvyknutý hlavne dávať, že som pomaly zabúdal na to, že by som mal aj prijímať. Kládli mi otázky: „A ty, Ondrej, ty sa ako máš?“ A neuspokojili sa len s nejakým „dobre“, ale vytrvalo „ťahali“ zo mňa, ako sa naozaj mám a čo prežívam. V tom čase, viem, sa za mňa ešte viac modlili.
            Dobre mi to padlo, že zrazu bol blízko niekto, kto nechcel len čerpať, ale aj dávať. Vtedy som sa necítil len ako nejaký „terapeut“, ale ako priateľ, ktorý má hodnotu vyššiu ako len hodnotu funkčnosti. Musím ženy pochváliť, že vnímať potreby druhého a napĺňať ich dokážu naozaj veľmi citlivo a dobre.
            Na záver chcem povedať: ak máš niekoho, koho si vážiš a kto ťa duchovne vedie, aspoň z času na čas nepozeraj naňho iba ako na autoritu, ale ponúkni mu priateľstvo a blízkosť. Vďaka Bohu za všetkých tých, ktorí nás, kňazov, takýmto spôsobom podporia a potešia.

(zdroj: Ondrej Chrvala, koordinátor Pastorácie mládeže Trnavskej diecézy, uverejnené v Miriam, 03/16)